Moje meno je Kristína Baroni a už to bude 9 rokov, čo som moje milované rodné mesto - Banskú Štiavnicu vymenila za slnečné Taliansko. No predovšetkým, za pokojom, krásou a tradíciami dýchajúce Toskánsko. Láska k tejto krajine bola na mňa akosi prirodzene prenášaná už od malička. Bol to nesplnený sen mojej mamky, ktorá o Taliansku snívala už od svojho detstva. No ako všetci dobre vieme, v tej dobe sa mohlo u nás naozaj IBA snívať. Ako prvý sa sem po revolúcii presťahoval jej brat. Na moje obrovské štastie si vybral Florenciu a ja som tak mala mnoho príležitostí toto prenádherné mesto navštíviť. 

Keďže po vysokej škole som nemala presne vykryštalizované predstavy akým smerom by sa môj život mal uberať a túžila som po skúseností v zahraničí, neváhala som. Rozhodla som sa využiť rodinné prostredie v Taliansku a tým pádom aj príležitosť naučiť sa nový, taliansky jazyk. Nebolo to vždy ľahké. Hlavne bez mojej najbližšej rodiny, ktorá mi neskutočne chýbala. No tento kraj mal v sebe niečo, čo ma úplne ohúrilo, pohltilo, očarilo a čo mi dalo istým spôsobom pocit domova. Dodnes si pamätám charakteristickú voňu Florencie, keď som prvýkrát s obrovskými kuframi vystúpila z bratislavského autobusu na ešte starej zastávke - Piazza Adua. Bolo ráno. V teplom rannom vzduchu sa miešala typická sladká, vanilkovo - capuccinová vôňa, výpary z áut a skútrov a nádherné vôňe vychádzajúce z luxusných obchodov. Všade bolo počuť hukot áut a kávovarov, no hlavne, kričiacich Talianov. 

Akonáhle som mala možnosť, vybrala som sa sama, s ošúchanou mapkou v ruke do centra Florencie. Schválne som si vyberala miesta, ktoré boli vyznačené tými najmenšími písmenkami. Zbožňovala som, keď som sa náhodou „stratila“ a objavila nové zašité uličky, staré obuvnícke dielne, kde obuvník opravoval opätky na prenádherných mokasínach od Ferragama alebo zapadnuté drevárske dielňe, keď sa tu odrazu, spod kopy prachu ozvalo to typické „ciao bella“.

Florencia je pre mňa jedno z najčarovnejších miest. Možno je to preto, že som už od začiatku mala možnosť žiť tu každodenný život miestnych ľudí a nie ten turistický. Možno to bude charakterom miestnych ľudí, ktorí vám za každých okolností svojou zvláštnou cynicky - vtipnou povahou a sympatickým nárečím vyčaria úsmev na tvári. A možno práve kupolou miestnej katedrály, ktorá mi pri našom prvom stretnutí doslova vyrazila dych a nahnala slzy do očí. 

No isté je, že toto mesto mi od začiatku dalo to, čo som potrebovala. Priateľských ľudí, keď som cítila nostalgiu za domovom a naopak samotu, keď som chcela stráviť čas sama so sebou. Vďaka kamarátovi, veselému a večne optimistickému Florenťanovi som spoznala miesta a mestá, ktoré žili nefalšovaným toskánskym životom. Bol ako všetci ostatní Florenťania. Stačí, že vo vašich očiach uvidia záblesk nadšenia pre ich mesto, región alebo gastronómiu a hrdosťou a pýchou začnú byť celí bez seba.

Neváhajú ani chvíľu a už vás vodia na tie najzašitejšie miesta. Tie, ktoré nie sú pre turistov a o ktorých vám žiaden bedeker nenapíše. Keď som po prvýkrát navštívila skryté, kamenné, stredoveké mestečká hýriace najpestrejšími farbami kvetov a v pozadí zahliadla vinice zaliate svetlom zapadajúceho slnka, bola som od toľkej krásy dojatá.

Boli to magické miesta v ktorých čas zastal. Miesta, na ktorých sa bojíte vytiahnuť z vrecka telefón, lebo cvaknutím spúšte by ste sa mohli vrátiť do reality. Miesta, kde vám domáci tykajú a objímajú vás už pri prvom stretnutí. Verte mi. Kto si Toskánsko zamiluje, nebude ho opúšťať ľahko. 

Ja som sa rozhodla žiť tu natrvalo. Nevybrala som si možno tú najľahšiu cestu, ale myslím si, že tú najsprávnejšiu. Pri každej príležitosti som rodine a kamarátom, ktorí ma prišli navštíviť, ukazovala to, čo chytilo za srdce práve mňa. Od neopísateľných florentských monumentov, výhľadov a zašitých trattorií až po pokojom a krásou dýchajúci toskánsky vidiek. Zakaždým, keď som videla ich nadšenie, prekvapenie, častokrát dokonca dojatie, myšlienkami som sa vracala v čase a zažívala všetko zas a znova. Cítila som, že toto je to, čo by som naozaj chcela robiť celý život. Vtiahnuť ľudí do tohto nášho jednoduchého, no autentického života. Spoznať Toskánsko očami miestnych ľudí so všetkým, čo k tomu patrí. 

Znamenalo to ale jedinú vec. Znova sa pustiť do štúdia a pokúsiť sa o získanie certifikátu a teda oficiálneho povolenia k sprevádzaniu. Hoci som si myslela, že Florenciu a jej históriu mám už v „malíčku“, mýlila som sa a štúdium bolo pre mňa obrovským obohatením. Po viac ako roku intenzívneho štúdia, spoznávania, ale aj sebazapierania a cestovania hore dole po Toskánsku som úspešne zvládla záverečné skúšky a stal sa zo mňa certifikovaný turistický sprievodca.

A bolo to jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote. Medzitým sa z môjho florentského kamaráta a parťáka v spoznávaní nových miest stal môj manžel a itineráre, ktoré on vymýšľal pre mňa, teraz ponúkame našim klientom. Pretože Toskánsko nie je len miesto na mape. Je to životný štýl. A ja sa snažím, aby ste ho spolu so mnou, na chvíľku zažili aj vy. ...tanti saluti...