Najnavštevovanejší cintorín na svete, Cimetière du Père Lachaise, každý rok navštívi okolo 3 a pol milióna návštevníkov. Miesto, ktoré pred rokmi patrilo jezuitom. Hoci tu stál kedysi aj zámok patriaci jezuitom, dnes ho tu už nenájdeme. Svoj dom tu mal aj jeden z nich, ktorý bol najznámejší - François d’Aix de la Chaise, ktorý bol počas 34 rokov osobným spovedníkom francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. Zaujímavosťou je, že dom Père Lachaise bol zbúraný a kamene boli použité práve na výstavbu kaplnky Chapelle du Père-Lachaise. Na cintoríne je možné navštíviť kaplnku len počas smútočných obradov a na Sviatok všetkých svätých. Autorom kaplnky je Étienne-Hippolyte Godde, ktorý je zároveň autorom hlavného vstupného vchodu.

Oficiálny názov cintorína bol Cimetière de l´Est, v preklade Východný cintorín. Parížanom sa však názov zdal veľmi administratívny a začali používať názov práve podľa „Otca Lachaise“, teda Père Lachaise. Vzhľad cintorína prešiel počas niekoľkých storočí svojimi premenami. Kým predtým mal podobu anglického parku s množstvom vzácnych drevín, kde hľadal svoj oddych aj Kráľ Slnko, neskôr s pribúdajúcimi hrobkami sa stal miestom zmiešania rôznych stavebných slohov od gotického, cez haussmannské obdobie, nájdeme tu antické prvky. 

Vybudovanie cintorína bolo odpoveďou na potreby veľkého mesta, ktoré bojovalo s veľmi zlou hygienou a šírením rôznych chorôb. Každá farnosť v Paríži totiž mala svoj vlastný cintorín, bolo tomu tak do 18. storočia. V roku 1780 bol zatvorený cintorín Saints Innocents (sväté neviniatka), pretože od roku 1765 bolo zakázané pochovávať vo vnútri mesta. Pozostatky sa umiestňovali do katakomb. Začali chýbať cintoríny a vtedajší konzul Napoleon Bonaparte vyhlásil, že každý občan má právo na pohreb bez ohľadu na rasu alebo náboženstvo. Zaujímavosťou je, že ani Napoleon (Invalidovňa), hoci vydal svoje želanie a ani Père Lachaise, tu nie sú pochovaní.

Napoleon tiež vydal dekrét, ktorým sa rozhodlo o výstavbe troch nových cintorínov na okraji mesta: Cimetière de Montmartre na severe, Cimetière de Montparnasse na juhu a Cimetière de Passy na západe. Prefekt Paríža vydal nariadenie, ktorým sa časť Mont-Louis transformovala na Cimetière de l´Est. Koncepciu cintorína zveril do rúk Alexandre Théodore Brongniartovi v roku 1803 a v máji roku 1804 bol cintorín otvorený. Ako prvé tu bolo pochované telíčko 5-ročného dievčatka, Adélaïde Paillard de Villeneuve. Dnes „najväčšie múzeum pod holým nebom“. Aj takto by sme mohli nazvať najväčší parížsky cintorín s rozlohou 44 ha a s vyše 70 000 hrobmi.

Miesto, ktoré sa vymyká bežným normám. Minimálne takým, ktoré by sme očakávali na cintoríne. Vstupujem nenápadným bočným vchodom z Boulevard de Ménilmontant. V stánku pred vstupom kupujem mapku s popisom a uvedomujem si, že už toto je celkom zvláštne. Veď kto potrebuje mapu na pietnom mieste?

Rozhodne ju však potrebujem, podobne ako veľa iných predo mnou aj po mne. Na informačnej tabuli zisťujem ďalšie informácie a neskôr využívam aj aplikáciu stiahnutú cez QR kód, o ktorej som sa dočítala, že by mohla dobre fungovať. A naozaj, funguje celkom rýchlo a postupujem po dláždených chodníkoch. Už po pár krokoch mi je jasné, že som na unikátnom teritóriu. Stretávam menšie skupinky, jednotlivcov, nakoniec aj niekoľko sprievodcov s desiatkami poslucháčov. Starší pán vo vybíjanom klobúku s veľkým zanietením hovorí o istom lekárnikovi, ktorý slúžil šľachte na kráľovskom dvore a popisuje okolnosti ako ho sem po smrti umiestnili. Podľa čierneho obrázka a ďalšej vety zachytím, že žil v 18. storočí. Veru, som na mieste, kde každý hrob skrýva tajomstvá a doslova rozpráva svoj príbeh. 

Pokračujem podľa svojho plánu a medzitým fotografujem. Ak si predstavujete klasické hroby, tak také tu sú tiež, no viac prevažujú vyvýšené hrobky, povedzme malé kaplnky, kde sa dalo skryť pred dažďom alebo v tichosti pomodliť k duši mŕtveho.... plno kamenných krížov obrastených zeleným machom, pozoruhodné menšie či väčšie sochy, niektoré dokonca v životnej veľkosti, ďalšie majú bizarné tvary, mnohé sú poškodené alebo zub času na nich spravil svoje viditeľné stopy. Takmer každé miesto evokuje potrebu vypočuť si jedinečný príbeh života, ktorý žila osoba minulosti. Navyše mnohé hrobky vyvolávajú pocit, akoby aj po smrti chceli „vykričať“ svoju dôležitosť, veľkoleposť, či stiahnuť na seba mimoriadnu pozornosť. Najmä na osobu alebo na rodinu, ktorej hrob patrí. 

Cintorín však po svojom otvorení nebol u Parížanov príliš populárny, najmä pre svoju prílišnú vzdialenosť. Do roku 1815 tu nebolo viac ako 2000 hrobov. Aby si miesto získalo obľubu, mesto rozhodlo o prenesení pozostatkov dvoch milencov Héloise a Abélarda, ktorí napriek zakázanej láske splodili dieťa. Obaja svoju dušu sľúbili Bohu, on ako kňaz, ona žila v kláštore. Neskôr boli rozdelení a celý život si písali listy. Boli pochovaní spolu, istá opátka ich dala rozdeliť a po dvoch storočiach ich znova dali k sebe. Pietne miesto vyhľadávajú najmä milenci. Hneď na to sem boli prevezené pozostatky Poquelina alias Molièra a de la Fontainea.

Parížania zrazu zatúžili mať po svojej smrti „vyberanú spoločnosť“, a preto sa začalo kupčiť s hrobovými miestami. Nájdeme tu miesta večného oddychu mnohých známych a slávnych osobností. Jednou z nich je napr. Frédéric Chopin, hudobný génius a virtuózny klavirista, skladateľ poľského pôvodu, ktorý bol považovaný za perfekcionistu a prirovnávaný k Mozartovi. Na sklonku života odolával zriedkavej forme tuberkulózy (uvažovalo sa o aj o cystickej fibróze) a zomrel vo veku 39 rokov. Podľa jeho vlastného želania mu vybrali srdce, bál sa, že ho pochovajú zaživa. Jeho srdce je uložené v Poľsku v kostole Svätého kríža vo Varšave. Hrobka býva plná kvetov, nakoľko ich veľmi miloval. 

Ďalším z najviac navštevovaných hrobov je ten, ktorý patrí rodákovi z Floridy, hudobníkovi Jimovi Morissonovi, spevákovi skupiny The Doors. Rebel a sexsymbol holdujúci alkoholu a tvrdým drogám zomrel ako 27-ročný na zástavu srdca, predávkovanie drogami nebolo potvrdené. Do Paríža si prišiel oddýchnuť a písať poéziu. Patrí do Klubu 27, jeho fanúšikovia mu občas nechajú pri hrobe špaky alebo fľašky whisky, najviac sa však lepia žuvačky na vedľajší strom.

Pre mnohé mladé ženy je veľkým magnetom hrobka novinára Victora Noira, presnejšie jeho ležiaca socha v životnej veľkosti. Bol tesne pred ženbou, sochár v dolnej partii na mieste jeho rázporku naznačil lepšie pánske vybavenie. Noir skončil bezdôvodnou smrťou ako 21-ročný strelou zblízka. Strelcom bol impulzívny princ Pierre-Napoléon Bonaparte, ktorému niesol správu. Podľa tradície tá žena, ktorá si obkročmo sadne na bronzovú sochu, bude mať čoskoro dobrého milenca. Socha má mimoriadny úspech. 

Édith Piaf je ďalšie slávne meno, ktoré si môžeme prečítať na jednom z náhrobných kameňov. Je to skôr mladší hrob, z 20. storočia. Speváčka útlej postavy, známa pod pseudonymom „vrabček“ zomrela v roku 1963 v Grasse, po pár dňoch boli jej pozostatky uložené v rodinnej hrobke po boku svojich blízkych, svojho otca, posledného manžela a dcéry, ktorá zomrela ako 2-ročná v roku 1933. Patrí medzi najnavštevovanejšie hroby.

Za najimpozantnejšie sa považuje mauzóleum ruskej grófky Demidoff, rodenej Strogonoff. Jej rodina patrila vo svojej dobe medzi najbohatšie v Rusku. Manžel grófky bol mecenášom ruskej literatúry. Musíme zdvihnúť hlavu dobre do výšky, aby sme si všimli šesť podopierajúcich stĺpov, výzdobu tvorenú vlčími hlavami a hranostajmi, v suteréne sa nachádza kaplnka. O mimoriadnej hrobke bol po dobudovaní zverejnený článok v časopise Le Temps, ktorý spôsobil v Paríži menší rozruch. 

To je len zopár zaujímavých príbehov o hrobkách, ktoré sa nachádzajú na tomto mýtickom cintoríne. Množstvo turistov sa zastavuje tiež pri pomníkoch venovaných obetiam vojny. Súčasťou teritória je aj budova krematória, kde sa nachádza okolo 26 500 schránok s popolom v troch úrovniach. Od otvorenia cintorína tu bolo celkovo pochovaných viac ako jeden milión zomrelých. Mnohí Parížania sem chodia za kľudom a nevšednou nedeľnou prechádzkou. Keby tak kamene rozprávali, možno by sme boli prekvapení aké zaujímavé životy viedli ľudia počas vyše dvoch storočí.